Adventní drabble č.6
Kačacie telo sa už prestalo zmietať, ale ja naďalej pritískam ústa k rane v snahe vysŕkať ešte aspoň zopár kvapiek. Tak málo, vždy primálo. V ústach pachuť ako po trikrát pančovanom pive, v bruchu naďalej neukojená hmýriaca sa žiadostivosť a predo mnou nový deň v zástupe pulzujúcom o toľko vábivejšie voňajúcou krvou. Mám za sebou druhú noc. Vydržím zajtrajšok? A deň potom? A potom?
Nič, už ani kvapka. Pustím mrcinu a vzhliadnem. Pohľad mi padne na vežu. Temná na pozadí modrajúceho obzoru, len na vrchole ligot. Rozoznávam jednotlivé šindle. Keď vstanem, miesto do tábora zamierim k dedinskému kostolu.
Ak bude zamknuté, otočím sa. Nie je. Veraje zdobené jarným kvietím povolia s tichým škripotom a kamenné útroby vdýchnu vlahý úsvit akoby vetrili. V očakávaní ustrniem ja aj chrám. Značí to niečo? V končekoch prstov a zakvačené do zátylku mi brní napätie a pohľadom do tmy vnútri začieram so zmesou bázne a podozrievavej zvedavosti, aké som dosiaľ nepoznal. Ani čo by som sa na rady lavíc a matný lesk oltáru díval po prvý raz. Vlastne aj dívam. Svet, ako som ho poznal, odniesla voda a v tom, ktorý po sebe zanechala, sa hranice medzi skutočnosťou a poverou rozmazali. Ak som sa mohol premeniť na krvilačný prízrak, čo všetko je pravdy na moci prisudzovanej krížu? Sklopím oči k prešľapanej dlažbe. Svätá pôda, na ktorú nemám právo vstúpiť. Odpášem svoje zbrane a zavesím ich na kľučku, klobúk vedľa nich (niet sa za čo skryť...). Zajtra a pozajtra a...
Zatnem zuby a prekročím prah.
Nič.
Zvetralé prítmie ma prijme s ľahostajnosťou opitej dievky. Ba ani tej nie. Nevšímavo ako mŕtvola. Chladné ako moje vlastné údy, mĺkve ako hruď, v ktorej mi prestalo biť srdce. Vo mne však nepokoj len vzrastie. Rozčarovane sa obzriem po svetlíkoch, štíhlych priamkach a baňatých ozdobách stĺporadia, po maľovanom strope a drevorezbách s lesným motívom.
No tak? To ti toto znesvätenie nestojí za odpoveď? Kde si? Skrytý za veľkoleposťou vztýčenou na tvoju slávu zhliadaš na mňa tisíckami anjelských očí v žeravých kotúčoch plných posmechu? Kocháš sa biedou svojho nehodného potomka s uspokojením, že si ma nachytal a tvoja pravda sa potvrdila a vôľa naplní (všetci otcovia rovnakí...)?
Očami zavadím o kašnu pri dverách. Znehybniem. Pravda, nestačí len vstúpiť, treba byť konkrétnejší. Pristúpim bližšie. Čistá a očisťujúca. Môj odraz sa černie na hladine. Hriech sa ňou zmýva ako zájdená špina lúhom. Až teraz sa rozochvejem. Zajtra a pozajtra a... Vrhnem ešte jeden nástojčivý pohľad k Ukrižovanému. V mene vás troch... Než by som mohol cúvnuť (viem ako predbehnúť pud sebazáchovy, už som to raz dokázal...), ponorím pery do svätenej vody.
Nič.
Nič, nič, nič... Ani sa nenazdám, polovicu vychlípem a druhou zmáčam podlahu a svoje zvršky. Trochu bezradne pozerám na prázdnu misu, na kvapky cupkajúce dolu. Vtedy si už musím priznať, že sa žiadneho strašného zázraku nedočkám. Hlad sa ďalej hmýri a vrtí a zatína prsty do mäkkých stien, len mi vnútro trocha oťaželo a von vyviera čosi násilné, ale nesmú ma tu takto nájsť, nesmú... Klesnem do mláky, zovriem hrany podstavca a tisnúc čelo o drsné drevo, kričím iba bezhlasne.
Spánok sa mi vyhýba a slnko ani len nezahreje kosti, drevené triesky už nevyženú, čo som prv vypustil skrz rany na zápästiach a sviatosti nebeskej sa nemôžem dotknúť nie preto, že by ma spálila, ale pretože už nie je na dosah.
Nemý krik sa zlomí vo vzlyky.
Chcel som len... Len koniec. Koniec, na ktorý som nenávratne stratil nárok.