Drabble č. 17
Jegor Svjatogor
„Zlepšuješ sa, synak.“
Zachechtal sa Jegor, keď Iľja šikovne vykryl jeho výpad na rameno a ešte ho aj odrazil tak, až sa mohutný bohatier zatackal. Druhý by sa už váľal na zemi.
„Mám dobrého učiteľa.“
Pousmial sa mládenec a ťal Gnevom po Jegorovom kolene. Ich zápolenie trvalo ešte hodnú chvíľu, kým sa dočista nezošerilo a Svjatogor nezavelil k skončeniu o poznanie udýchanejší, než jeho mladý zverenec.
Sadli si do trávy. Pofukoval vlahý nočný vietor a od vatry kúsok opodiaľ doliehal Mikulov spev, čosi o krotení pekných Slavutičských rusaliek, ak Jegor na diaľku dobre rozumel. Tu sa od bohatierskeho hlúčiku vydelil jeden vysoký štíhly bojovník a zamieril k nim.
„Hej, Muromec, vravel si, že chceš počuť ten príbeh o vlkolakovi čo ohrozoval pútnikov v Krivičských lesov. Počkal som kým skončíte, ale všetci sú už nedočkaví.“
Iľja rezko vstal.
„Už idem, Kolyvan.“
Tu však náhle zastal, obrátil sa a napriahol ruku k Jegorovi.
„Báťuška, pridáš sa?“
V žalúdku akoby sa mu čosi zauzlilo. Pozrel na svoj meč Smerť. Dlhá ostrá čepeľ a jantárová hlavica – skvostná práca Carihradských majstrov, čo sa len tak blyšťala odrazmi plameňov. Mal by sa pri ňom dôkladne pomodliť, zanedbávať Boha nerobilo dobrotu. A potom rovno uľahnúť spať, ak nechcel byť na úsvite ako požutá handra. Čakala ich dlhá cesta k bilärskému begovi. Čosi v Muromcovej tvári, v nádejajúcich sa modrých očiach ho však primälo pookriať. Prijal podávanú ruku.
„Ech, dám tomu šancu, tiež ho nepoznám.“
Rozjímať bude zajtra.