Drabble č. 16
Maedhros
Ihličnany obstávajú lúku ako stráž a vietor zo severu mi vrhá červené vlasy do tváre a chladí. Vo Valinore nikdy nebol tak studený. Ale už mi nerobí nič. Nie po troch desaťročiach odierania si nahého chrbta a údov o skalnú stenu, celý skľavený od sneho-dažďa. Pošúcham si kýpeť pravej ruky.
„Tak poďme na to.“
Pozriem na toho, ktorý ma odtiaľ zachránil. Ligot zlata vpleteného do tmavých vrkočov a ligot ocele v paži, ktorou mi podáva meč.
„Neviem, či vôbec pamätám, ako ho chytiť, Fingon.“
„Isteže nie, ľavačku si na šerm nepoužíval. To ale ani pravačku, než ťa to otec naučil.“
Keď sa načiahnem po rukoväti a zovriem ju v dlaní, uvedomím si, že samotná ľavačka si síce nemá čo pamätať, ale vo mne je čosi, čo dotyk zbrane spoznáva a ožije. Začneme.
Po vyslobodení som myslel, že sa už na nič nezmôžem. Výčitky a obavy drásajúce vnútro viac než bolesť a nočné mory mi poslúžili na vybičovanie zbytkov síl pre odovzdanie koruny kráľa Noldorov strýkovi a odtiahnutie pobúrených súrodencov na východ so sebou, aby som zažehnal občiansku vojnu. Až tu v ústraní som mohol zaliezť pod kameň ako do hrobu. A potom ma navštívil a spýtal sa, či som už chytil dych.
Naše meče sa zrazia raz, druhý, ten môj dopadne na zem, ja na kolená. Opäť mi ho podá, vysielajúc povzbudivý úsmev. Znova a znova. Mdlé sklamanie sa mení na rozčúlenie, ktoré chce zvíťaziť. Všetko čakanie a prejdené míle, obete, pohľad na ukradnuté biele lode miznúce v plameňoch ako papier, znak hviezdy na hrudi a reťaz prísahy okolo srdca a bielo-žeravý svit nad čiernym čelom a ja som nasiakol obomi rovnako a už nechcem dať zbohom. Chcem bežať, tancovať so železom a plameňmi.
Pohasnú, až keď kľačím nad Fingonom, jeho meč v tráve a môj nad jeho hrdlom a náš prudký dych a rozhorúčené telá cítiť úžasom i preľaknutím. Čo presne to vo mne ožilo? Niečo, čo mi vrátilo silu. Mám na to, mám.