Drabble č. 1
Celegorm
„Nedívaj sa tak na mňa.“
Huan sa zapozerá ešte vyhrešujúcejšie, srsť naježená, uši do strán, pysky čiastočne odhrnuté. Krv na mojej koži inokedy vždy zlízal, ale po boji v Alqualondskom prístave neprichádza, len odmerane stojí stranou.
„Aj toto bol lov. Na lode.“
Nie.
Vo veľkých ligotavých očiach zahliadnem odraz ruín Formenosu, jediného dokatovaného tela a otcovho náreku nad ním. Rozhorčenie zmiešané s odporom mi zovrie v žilách. Zamietavo hodím rukami.
„Skúšali sme to po dobrom! Ale keď odmietli, nedali nám inú možnosť.“
Unavene si pretriem tvár a rozmažem červeň voňajúcu železom.
„Mala to byť len krádež. Vymklo sa nám to z rúk. A potom... Keď už došlo na straty na životoch, museli sme uspieť. Za každú cenu.“
Každú? Kam až mieniš zájsť?
Zmeraviem. Ale odpoveď je jasná ako hrot oštepu. Ruku spustím, plecia narovnám a pohľad opätujem.
„Kam musím. Kam otec povedie. Sme svorka.“
Myslím tým aj jeho.
Tá sa trhá.
Matkine slzy, tieň zavraždeného v sieňach pokoja v zemi, z ktorej sa chystáme navždy odísť, hádka medzi otcom a strýkom.
Miesto nej vidím okovy prísahy. Ja som neprisahal. Ani ty si nemal.
Zovriem čeľuste a snažím sa prehovoriť pevne.
„Späť to už nevezmem. Čo ty?“
Kedysi behával v stopách Oromeho. Dokým nevyplávame, môže sa vrátiť k vtedajšiemu pánovi. Ďalší záblesk už neprečítam. Prirýchlo oči zavrie a pristúpi ku mne.
Nechcem.
Prečítať som nestihol, no tušenie zasial a už klíči. Nechce, ale raz odíde. Zaborím prsty a tvár do hustej srsti a neviem, či dusím vzlyk, alebo vrčanie.