Drabble č. 10
Maglor
Som vyvrheľ, no cítim spriaznenosť. Nuž som musel prísť. Musel sa dívať. Bude z toho ďalšia sloha.
Úkryt je len gestom odstupu. Zmeravejú, keď ma zacítia, potom sa zase vrátia k príprave lode. Jedna z posledných. Aj točité uličky a štíhle biele obydlia sú temer prázdne. Vek elfov sa blíži ku koncu a s ním i Círdanova stráž v Šedých prístavoch. On tu ešte chvíľu zotrvá, ale Galadriel a Elrond dnes odplávu spolu s nositeľmi Prsteňa a bielym maiarom.
Keď Arien jantárovými lúčmi pošteklí morskú hladinu, pán Roklinky zostúpi k piesčitému brehu. Zohýba sa tu po zlomenú mušľu, tam po hrdzavý kľúčik, usadí tesne nad čiaru príboja. Potom oči uprie priamo do mojich.
„Nastúp tiež. Prihovorím sa za teba u Valarov.“
Myslí na svoje zásluhy.
„Aj u každého, komu som vzal, alebo zničil život?“
„Bolo to dávno. Rany sa hoja.“
A na to, že sám mi odpustil hriech na jeho rodine. Vynasnažil som sa mu ju nahradiť. Hoci som len sebe nahrádzal vlastnú. Zdvihnem spálenú dlaň.
„Táto nie.“
A myslím na všetko, čo ani Námo očistené nevzkriesi a slová neodrieknuteľné. Ešte len zisťujem, čo presne znamená nekonečná temnota. Zamračí sa.
„Prestaň už lipnúť na minulosti. Všetko sa mení.“
„Nechápeš. Práve zmenou žijem a minulosť nenavrátim. Jemnomravný nemenný Valinor pre mňa leží v nej. Blažená zem, pretože blažení sú jej obyvatelia, ale ja už nie. Zvolený spôsob odchodu správny nebol, no pravdupovediac ani príchod tam. Jedna z mnohých chýb Valarov. Nezazlievam tým, čo si Západ zvolili.“
Vlastne je to tak lepšie. Nech si matka pamätá len, aký som bol a nevidí, čím som sa stal. V jej vtedajšom odvrátení bola istá múdrosť.
„Každý sa s Morgothovým jedom v hudbe sveta vyrovnávame po svojom. Ja patrím sem, do nepokojov Stredozeme.“
Elrond privrie oči a ďalšie slová rečie šeptom.
„Nechcem prísť aj o teba.“
Vyleziem z tieňov a objímem ho, zhlboka vdychujúc vôňu, čo až do skonania sveta už znova neucítim.
„Zvládneš to. Ja dám pozor na Arwen a jej deti.“