Drabble č. 3
Euron
Tieň večera sa mi krúti na jazyku, kotúľa dole hrdlom, rozkvitá pod viečkami. Opriem sa o kožušinu a zhlboka dýcham. Ešte rozvoniava Lysénskou otrokyňou, ale zakrátko pocítim kovový závan mrazu a korenistý pach koreňov a hliny. A... Áno, sladkastejšia aróma tela, už skoro vysušená rokmi v objatí dreva. Na konci so silami. A predsa tu klíči čosi... Vzápätí začujem šuchot perutí a pocítim bodnutie. Syknem bolesťou, na útok strasiem.
Môj smiech sa rozlieha ako praskot skália a hromobitie.
Takto zdravíš starých priateľov, Očko?
Čierne perie zastrie oblohu, len trojo zreníc na mňa sústredí karmínový lúč ako myrská šošovka.
Mám vyďobnúť to tvoje, votrelec?
Zvykol sa vteľovať do havranov hodujúcich na ľuďoch, ktorých odsúdil. Zavírim chápadlami vlhkej temnoty.
Do toho. Naposledy to bola taká zábava.
Tiež sa mi do života votrel. V chorľavých snoch dal ochutnať prísľuby a hrôzu. A keď som nasledoval volanie, ktoré ma naučil rozoznávať a vystúpil z jeho tieňa, znepokojený bez varovania udrel. Nedal som sa a on vtedajšie puto pretrhol, no zničiť ma nedokázal. Nesťažujem sa. Myseľ na franforce mi skoro vykrvácala, ale tým do nej len preniklo to, čo by mi inak nedovolil hľadať.
Prekonal som ťa.
Vyzývavo zavrčím.
Len v hriechoch, ktoré za to nestoja.
Odfrkne si. Vyšlem k nemu ničivú vlnu.
Nehovor. Za víťazstvo predsa stojí všetko, nie?
Tuhé bielo-červené úponky prevŕtavajú a držia pohromade všetko.
To, za čím sa ženieš, nepovažujem za víťazstvo.
Mávnutie státisícov krídel rozptýli príboj.
Na tom už dlho záležať nebude. Zomieraš.
Následne sa kŕdeľ vrhne na mňa.
Ale dnes ešte nie. Strať sa!
Ustúpim. A po prebudení v kajute sa ticho rozosmejem. Nech si Brynden myslí, že ma odplašil a ja si dávam na čas, lebo som si nič nevšimol. Viem, prečo ma odháňal. Viem, čo skrýva. Vĺča spiace na opadanom lístí. Nabudúce prídem za ním.