Drabble č. 5
Vietor ťahal za vlasy a plášte, menil trávu na more špliechajúce o kolená. Kráčali sme ticho až kým sme neprišli k rozložitému stromu. Hrčovité, pokrútené korene a konáre dotýkajúce sa zeme pripomínali starecké ruky, ale strom nepôsobil vetcho. Skôr že by prežil aj prehnanie sa tornáda a stepného požiaru. Purpurové listy si šuškali s vyblednutými stuhami a rozstrapkanými povrázkami s amuletmi z kostí, dreva, vonných bylín a črepov.
„Je to ono?“
Preložila lopatu z jedného pleca na druhé, uvoľnenou rukou siahla do puzdra na pravom boku po zvitok s inštrukciami a po chvíli lúštenia prikývla. Podal som jej tú svoju, vytiahol ukradnutý detektor a obišiel kmeň. Pri koreni ukazujúcom k zapadajúcemu slnku nepokojná ručička vybehla na dvadsaťtri stupňov. Dali sme sa do kopania. Debnička so symbolom kameňa mudrcov bola v hĺbke dvoch stôp.
Vylovila zo záňadria kľúčik, nedočkavo si pred ňu kľakla a vzápätí potichu zahrešila.
„Čo je?“
Obrátila ju ku mne. Zámka bola vylomená.
„Už tu bol.“
Nevedel som, čo povedať. Sadla na jeden z koreňov a rukami si frustrovane hrabla do vlasov. Chodidlom som nadvihol veko. Aj tu bol. Zdrap hodvábu.
„Zakaždým, zakaždým je o krok vpred a ja nech sa zapodievam jeho posmešnými odrobinkami.“
Hodila rukou k tkanine s tromi veršami, ktorú som zdvihol.
„Zmeňme hru. Ako tá báseň končí? Čo je posledné miesto?“
Zdvihla tvár.
„Mám ho nechať pozbierať všetko?“
„Nezabrániš mu. Načo pokračovať? Pripravme sa inak.“
„Čo ti napadlo?“
„Niečo nebezpečné.“
S vlčím úsmevom som si vybavil svetlá vtedy v ruinách na útesoch.
„Najmä preň.“