Drabble č. 4

Je krásny, tak krásny... Sýto hnedastá pokožka posiata slnco-zlatými chĺpkami, o toľko rozdielna od mojej priesvitnej bledosti. Pod ťažkými prižmúrenými obrvami oči jasné ako perly blyštiace sa zo štrbín privretých lastúr. Chrbát a paže s povrazcami svalov vystupujúcimi a vlniacimi sa pri námahe. Keď šplhá nahor a nadol, prenáša ťažké bremená, mocuje sa s lanami a zvláštnymi bielymi plutvami na nich napnutými, či umýva svoj plávajúci dom, veľkú podlhovastú škrupinu z rastliny, akej u nás doma pod hladinou niet.

A tá zvláštnosť nad zvláštnosti – miesto chvostu dvojo celkom iných končatín. Pohybuje sa na nich hybko, tu prenáša váhu z jednej na druhú, tu ich prekríži, ohne, povyskočí, tu sa obomi zaprie do krovu plavidla a celkom znehybnie, zrak upretý k obzoru. Priplávam bližšie. Nemôžem od nich odtrhnúť oči. Vietor kmáše šedou tkaninou, ktorá ich z väčšej časti zakrýva a mne len útržkovito poodhaľuje ich kontúry. Tak meravé a... Nepatrične oddelené. Kĺbovité, členité, podobné rukám, no mohutnejšie, vypínajúce sa kosti v objatí mäsitých masívov, hrčovité články vystierajúce tuhé úpony k tým strmým pahorkom, tak pôvabne prepletené a s každou piaďou splývajúce bližšie a bližšie, až sa zľahka dotýkajú, až sa spoja v oblých záhyboch úžiny schovanej pod priliehavým šatom.

Opäť sa vychytí preč. Šibnem chvostom a nasledujem ho. Miesto plavnosti úsečnosť, trhanosť, ostro skrížené hrany. A predsa tiež majú svoj rytmus. Ako hojdavé vlny, z ktorých spenených hrebeňov ho pozorujem. Raz-dva, raz-dva... Počítam, až kým sa môj dych nezladí s jeho tempom. Raz-dva, raz-dva... Celkom ako tie vlny, ako tlkot srdca. Tiež ich v sebe má, vidím to. Je tak iný, ale nie úplne. Ani stopy po žiabrach, no hrudník sa mu dvíha a zase klesá a na tele mu vystupuje vlhkosť ako morská triešť. A vtedy sa leskneme skoro rovnako, jeho zlato-snedá pokožka a moje striebro-modré šupiny a pláty minerálov.

Smeje sa ako príboj klokotajúci v dutinách útesov. Keď pokrikuje na ostatných bezchvostcov naokolo, znie trochu ako delfín. A keď k večeru ruch na plavidle ustane a on zo záhrenia vytiahne neveľkú podlhovastú rúrku, z nenápadného nástroja vylúdi ľahký, prenikavý zvuk. Jeden tón za druhým svištia povetrím ako albatros na love, hebkejšie než dotyk chalúh a ja dychtivo pozorujem, ako prstami prepletá po štíhlom svetlom tele nástroja, sasankovo sfarbené pery pritíska k zúženému koncu, pohľad neprítomný a nad nosom nepatrná vráska, zatiaľ čo melódia sa vinie, skrúca, od pozvoľnosti ustupujúceho príboju k prudkému víreniu. Jeden po druhom sa okolo neho zhromažďujú aj ostatní, pripájajú vlastné hlasy, či len mlčky pokyvkávajú hlavami. Keď skončí, pochvalne zahučia, stískajú a tľapkajú ho po pleciach, tváre rozčesnuté úsmevmi. Chcem tam byť s nimi! Dotknúť sa, pretnúť naše pohľady, byť tým, na koho sa zazubí najväčšmi.

Zatnem päste a mrsknem sebou späť pod hladinu. Rozrážam chladnúcu temnotu, až kým nedorazím k samému dnu, kde len ako kameň tuhé záhyby v piesku dávajú tušiť večné pnutie vĺn. V tichej hlbine ma však ozvena nadmorskej hudby opäť doženie. Venujem ju skalám, čo ma zrodili a húfu rají plávajúcemu okolo.

Nedá mi to. Vyhľadám tú rozkývanú škrupinu znova. Je hlboká noc, plavidlo stíchlo a v jeho útrobách zmizla väčšina až na jedného určeného k stráženiu. Trepotaniu v mojej hrudi sa však aj tak uľaví. Stačí, že je hneď tuto, len na druhej strane obkladu porasteného kôrovcami. Azda v čele, vzadu, či uprostred a z ľavej, alebo pravej strany? Putujúc dlaňou po nerovnom povrchu plávam okolo a predstavujem si tú jeho, ako robí to isté. Blížim sa k strážcovi, len po očku vzhliadnem, nech sa uistím, že sa díva kamsi inam a nie mojím smerom a tu zrazu... Je to on! On, na koho vyšla hliadka práve teraz, keď sa tu obšmietam!

Prudšie sa nadýchnem, ruky zakvačím medzi fúzonôžky, chvost skrútený podo mnou samým rozrušením a očami visím na krivke jeho tela, akoby sa mi s najmenším poľavením mohol rozplynúť pred očami. Nerozplynie, uvoľnene sa opiera o okraj plavidla, zatiaľ čo chvejivý svit hviezd steká po obrysoch jeho hrdla, čeľuste, nosa a zrakov obrátených k nebesám, po vlasoch podchvíľou nadvihnutých slabými poryvmi vetra. Zívne, zažmurká a opäť zaloví v záhyboch vesty, odkiaľ vyloví svoju trubičku. Dych zadržím. Ponad vodu sa zase raz rozprestrie ktorási z jeho piesní. Spomeniem si na to, ako opätoval uznanlivé posunky druhov, ako blýskal očami po tých, čo sa pridali. Prsty zatnem tuhšie. Ticho, skrčiť sa. Ale... Čo keby? Trepotanie pod rebrami opäť silnie, vystrašené a nástojčivé zároveň a tým viac, čim väčšmi sa skladba chýli ku koncu. Veď kedy znova, či vôbec ešte niekedy... Tak čo keby? Trepotanie sa mi tlačí do hrdla. Čo keby?

Posledný tón utíchne. Vztýčim sa vo vlnách, zakloním hlavu a odpoviem ozvenou poslednej postupnosti tónov, úľak nad prenikavosťou vlastného hlasu splynie s ostrými skokmi v melódii, až napokon oba odoznejú. S neistým očakávaním naň pozriem. Stojí nado mnou v pomykove, celkom meravý, bielka vytreštených očí lesknúce sa v tme a hudobný nástroj mu z prstov vykĺzne a čľupne do vody. Vrhnem sa za tým pokladom a rýchlo ho vylovím. Podám mu ho.

Preskočí očami zo mňa na nástroj a späť. Zdvihnem ruku vyššie. Načahuje sa váhavo, neveriacky. Keď sa jeho horúce, suché prsty dotknú nástroju a tých mojich, posiatych modrými kryštálmi, z pier mu unikne rozochvený výdych. Divoké trepotanie v mojej hrudi vystrieda podivná ľahkosť a vnem, ako by sa mi húfy rybiek preháňali priamo pod kožou. Pustím trubičku a klesnem späť do vody. On sa narovná a cúvne od okraja.

Cítim, ako ma za kútiky úst ťahá úsmev. Pokyniem hlavou. Zmätok. Opäť zaspievam kúsok jednej z jeho melódii a prstami pred tvárou naznačím pohyb, s ktorým vyludzoval z nástroju zvuk. Pokrúti hlavou, krátko doň fúkne, zvuk chrčivo bublavý, a zaťuká prstom o koniec, z ktorého kvapká voda. Ach nie. Sklamane šibnem chvostom, až ním rozčesnem hladinu. Zavše si všimnem, ako ten pohyb sleduje, oči putujúce po mojom tele s dychtivým záujmom. Moje sklamanie poľaví.

Obzrie sa okolo seba, pery zomknuté a oči opäť raz zúžené ako škáry lastúr, potom späť na mňa. A tvár sa mu vyjasní. Následne ukáže na mesiac na oblohe, vystretou rukou opíše kruh po smere západu, až kým neukazuje späť na to isté miesto. Ukazovákom doň dôrazne bodne, potom ukáže na mňa a následne k svojím nohám. Zajtra o tom istom čase opäť. Horlivo prikývnem. Usmeje sa. Široko. Podmanivo. Na mňa.

Vkĺznem späť pod hladinu a plávam preč. Viac naraz snáď ani neznesiem. A zároveň chcem, chcem, chcem stonásobne viac – vrásku nad nosom a oči nie neprítomné, ale upreté do mojich, tie horúce prsty, ten dych. Dlaň, ktorej sa dotkol, si neustále obzerám a tisnem k hrudi. A vždy potom s výskotom preskočím niektorú z vĺn a krútim sa pri ponáraní späť pod hladinou. Opakujem si každú z melódii a deň sa vpred vlečie a predsa uplynie ani neviem ako.

Keď sa vrátim, už na mňa čaká. Vidieť na ňom nepokoj. Tiež mnou lomcuje. No akonáhle ma zbadá, tvár mu rozjasní úľava. Zamáva rúrkou a priloží si ju k perám. Začne ticho, tichučko. Priplávam bližšie, až celkom k plavidlu a pridám sa. Vetristé tóny nástroja zmiešanú s mojím spevom znejú o toľko plnšie, živšie, strhujúcejšie. Jedna pieseň, pomalá a tajomná, druhá už rezkejšia. Privriem oči. Tret... Udrie do mňa čosi ťažké a tuhé, vzápätí sa to okolo mňa stiahne.

Zvriesknem, zmietam sa, obklopia ma povrazy, ktorým niet konca. Sieť. A hlasy, mnoho chrapľavých pokrikujúcich hlasov. Čo sa to deje?! Nie, nie, nie... Snažím sa ponoriť, roztrhnúť pre seba širší otvor, ale ťah je príliš silný a spenená voda sa stráca podo mnou. Rozpáram jedno lano. Dych mi vyrazí náraz na tvrdý krov plavidla. Zmeť tvárí a tiel.

„Naozaj si netáral, mladý.“

Zbadám ho medzi nimi. Tiež ťahá za sieť, zuby vycerené a pohľad dychtivý, ale upiera ho kamsi poniže mojej tváre. Následne mi chvost prekole ostrá bolesť. Zakvílim a začnem sebou opäť hádzať, driapať a hrýzť okolo seba. Chvost trhnutím vyslobodím, praskne ďalšie lano.

„Pozor!“

Buchnáty, zrak mi zastiera tma a bielo-červené záblesky, začujem praskot, jedna ruka mi zmeravie a vypovie poslušnosť. Nedbám, nemôžem, musím preč, preč, preč.

„Držte to... Držte!“

Je ich však priveľa. Paže mi roztiahnu, chrbát priľahnú. Do chvosta aj rúk sa mi zabára ostrá bolesť, desiatky malých bodnutí a okolo mňa sa kotúľajú zakrvavené kamienky vylúpnuté z môjho tela.

„Nielen zafíry, aj striebro!“

„Ešte plutva!“

Hlbší rez, tiahly, tam a späť a znova. Tras sa zleje do pálivého vlnobitia. Trhne mnou, vzopne ma, odlepiť sa od vlastných kostí, odtiecť, už dosť, prosím, prosím...

„Metá sa riadne, čo?“

Prásk. Žeravosť vyšľahne až kamsi do lebky. A trhnutie. Čosi povolí a vlnobitie miesto hnania vpred začne topiť mňa. Čo ako sa striedavo snažím skrútiť do seba a odmrštiť všetko od seba...

„A zbytok?“

„Čo s ním?“

No úniku niet, niet, niet...

„Na mäso.“

„Osprostel si? Podradnejšie než žobrácke kurča. Za tú námahu nestojí. Vyhoďte to späť do vody.“