Drabble č. 8
„Vošky sú späť na slivkách, sotva egreše zružoveli, už ich chytá múčnatka, slimáky mi šalát obhrýzli, od dažďa zhnili jahody a medvedíky prežrali korene priesadám petržlenu...“
Trpezlivo pokyvoval hlavou, ale pri poslednej sťažnosti sa zarazil.
„Čože? Aké medvede? Čo by robili u teba na záhrade?“
Pokrčila ramenami.
„No čo by robili? V zemi vyrývajú jak také králiky.“
Stále bol z toho jeleň.
„Ale šak najbližší les je päťdesiat kiláčov odtiaľ.“
Teraz naň nechápavo pozrela ona, potom sa jej tvár rozjasnila.
„Parom by to... Nie medvede. Medvedíky obyčajné. Krtonôžky. Si nepočul ešte?“
„Prvý raz.“
„Každý ostrieľaný záhradník ich pozná.“
„Tak každý asi očividne nie.“
Povedal prekrižujúc si ruky na hrudi. Azda nechcela naznačiť, že je dáky zelenáč.
„Tam vo výšinách Muránskej planiny ich fakt nemáme. Čo sú zač?“
Ochotne sa dala do výkladu.
„Potvorský hmyz. Pol centimetrové hnedé mršky s krídlami a vidlicovitým chvostíkom. Vŕtajú si v podzemí chodbičky podobne ako dážďovky a okusujú korene, takže potom mi sadeničky schnú.“
„Nepríjemné.“
„Už som na ne skúšala kadejakú otravu, vlasy zahrabávala, sadila na dvakrát, vkuse zbieram vajíčka... Furt zvíťazia, paskudy.“
Zadumane prižmúril oči.
„Hmm... A čo tak postaviť im dačo do cesty? Napríklad... Takú plastovú fľašu. Koniec odstrihneš, sadeničku dáš dnu, zahrabeš tak, aby kuščik vyčnievala. Azda sa neprehryzú aj cez PET.“
„Za pokus by to stáť mohlo...“