Drabble č. 8
Pluto„Vidím ťa. Ani tvoja helma ťa predo mnou neschová.“
Stisnem pery, inak však nevôľu najavo nedám a prilbu neviditeľnosti zložím.
„Viem aj, prečo prichádzaš. A prečo si dávaš tak na čas. Priznám sa, som z toho trochu sklamaný.“
Napriek prísnej neochvejnosti, ktorou sa väzeň predo mnou vždy vyznačoval, je vidieť, že má problémy maskovať muky a ja vychutnávam každú sekundu, každú známku napätia a strhanosti. Kým ešte môžem.
„Som sudca duší. A nevidím dôvod, prečo by ti malo byť odpustené.“
Ešte nepobudol v útrobách Tartaru, jeho kyslých jazerách a tme dosť dlho. Za každého súrodenca aspoň desaťnásobok rokov. Ale aj večnosť by sa mi zdala málo.
„Si aj pán bohatstva. Nevyrovnáš sa bratovi v štedrosti?“
Kľúče v rukách zovriem tuhšie v túžbe napriahnuť sa a zahodiť ich a snahe odolať tomu pokušeniu.
„Nemá právo oslobodiť ťa... Nie, keď ja, ktorý som tú krivdu musel znášať najdlhšie, vravím nie. Ale on nepočúva. Nevie, aké to je.“
Titán sa usmeje, metalický záblesk zubov ako večne ostrý kosák. Všetko sa pominie, len jeho neodvratnosť pretrváva. Ba pribúda ako dáky dlh.
„Vie, aké to je byť kráľom.“
Nadvihnem obočie nad tak nerozumným argumentom.
„A ja nie?“
Odfrkne si.
„Podsvetie sa nedá porovnávať so zvyškom vesmíru. Ani nikomu nestojí za uzurpovanie. Alebo sa aj tebe dostalo nejakej veštby?“
Nie je ľahké uspať podráždenie z urážky, ale dať ju najavo by bola prehra.
„Pribúdajúci poddaní a všetky zemské poklady za to nestoja? Ani Proserpina? Skôr si myslím, že svoj domov spravujem tak príkladne, až som sa stal nenahraditeľným.“
S touto myšlienkou sa konečne načiahnem k Saturnovým putám.
„Pustím ťa, ale skús v mojej ríši spôsobiť problém a vytvorím celkom novú úroveň agónie iba pre teba.“